Lavína nevie, že ste zo Strediska lavínovej prevencie

Volám sa Marek a šesť rokov pracujem v Horskej záchrannej službe, z toho 5  rokov na Stredisku lavínovej prevencie. Za tento čas sme spolu s mojimi kolegami zmapovali množstvo lavín. Častokrát sa nám naskytá pohľad na stopy lyžiarov alebo lezcov končiace v odtrhu lavíny a zároveň hlboké nánosy masy snehu nachádzajúce sa o niekoľko stoviek výškových metrov nižšie. Je to desivé, čo dokáže s človekom urobiť lavína. Aj preto si pri mapovaní lavínových nehôd dávame zvlášť pozor.

Včera, v sobotu 31. januára, sa stala lavínová nehoda v oblasti Lukového kotla pod Chopkom. Dnes (nedeľa 1. 2.) sme sa spolu s kolegom Filipom išli túto lavínovú nehodu zmapovať a zároveň spraviť snehový profil. Vystúpili sme z lanovky na Chopku a lyžovali dolu za zábranami, ktoré oddeľujú zjazdovku od voľného terénu nad žľabmi spadajúcimi do Lukového kotla. Držali sme sa v tesnej blízkosti zábran a len opatrne nazerali do žľabov pod nami. Odtrh včerajšej lavíny sa nám zatiaľ nepodarilo spozorovať. Každý, komu je táto lokalita trochu známa vie, že od Školského žľabu smerom na Chopok sa medzi žľabmi nachádza množstvo rebier. Nad jedným z nich sme zastali. Vyfúkané rebro sa mi zdalo ako ideálne a viac ako bezpečné miesto pre pár fotografií. Krátkym a plytkým svahom (sklon okolo 25°) som sa pomaly zošuchol nižšie na rebro. Filip mapoval terén z miesta tak 8 metrov nado mnou. Zábrany sme mali len kúsok za sebou. Urobil som zopár fotografií a začal uvažovať, ako sa bezpečne dostanem spať k Filipovi. Buď spravím oblúk v žľabe podo mnou a vytraverzujem spať k zábranám nižšie alebo sa tých pár metrov vrátim po svojich stopách. Možnosť pustiť sa do žľabu som ihneď vylúčil. Včerajší vietor doň určite nafúkal dáku dosku. A tak som sa otočil a po bezpečnom a plytkom pilieriku sa začal vracať spať k Filipovi. Nahodil som stromček, presne taký, aký nás učili na lyžiarskom výcviku v siedmej triede. Chýba mi už len pár metrov a tak sa Filip pomaly presunie pozrieť ďalší žľab. Posledné metre mením únavné „stromčekovanie“ na šľapanie bokom. A vtedy sa to stalo. Tak nečakane, ako som si to predstavoval v svojich najhorších predstavách. Môj bezpečný pilierik sa v zlomku nanosekundy mení na úplne kryhovisko, ktoré ma obkolesilo a jeho snehové kryhy ma okamžite strhávajú zo sebou. Niiieeeee lavína! Prebleslo mi hlavou, keď ma ta masa snehu ťahala dolu žľabom. V hlave sa mi taktiež premietli tie známe zábery ľudí s kamerami na hlavách, ktorých strhla lavína. Je ich plný internet a je to presne také. Prekvapujúco náhle a šialene rýchle. Teraz som to mal naživo. Šanca zastaviť alebo sa niečoho zachytiť bola nereálna. Žľab sa rýchlo zužoval a lavína naberala ešte väčšiu rýchlosť. Ťahala ma ako divá rieka dolu. Pustil som paličky a zatiahol madlo lavínového batoha, ktorý som mal na chrbte. Pod sebou som zacítil niečo tvrdé. Asi ľad alebo skalu. Žľab vyúsťoval na strmú pláň a potom nasledoval skalný zráz, ktorý končí až dolu v Lukovom kotli. Bolo mi jasné, že ak sa mi nepodarí dostať sa z lavíny von, takmer isto preletím nekontrolovateľne skalným prahom. Batoh ma držal tesne nad povrchom. Zatlačil som z celej sily do tej jednej lyže, ktorá mi ostala. V mieste, kde lavína mierne zatáčala ma to vypľulo na jej ľavý okraj, kde bola jej sila podstatne menšia. Zrazu som zastal a videl ako zvyšok lavíny prehučal skalným prahom. Potom nastalo ticho. S nafúknutým batohom asi 30 m od skalného okraja som bol schopný vnímať iba horúčkovitý tlkot svojho srdca. Šokovanému Filipovi oznamujem do vysielačky, že som v poriadku. Obúvam si mačky, do ruky beriem zapichnutú lyžu, obchádzam staré drôty a idem späť tam, kde sa to všetko začalo…

V mieste, v ktorom ma lavína strhla, mal odtrh len okolo 30 cm, no v jeho najvyššom mieste mal až niečo vyše metra a mierne zasahoval aj do vedľajšieho žlabu. Odtrhlo sa niekoľko vrstiev plstnatého snehu, ktorý bol uložený na tvrdom podklade. Medzi nimi 2 cm nestabilného hranato-zrnného snehu, ktorý poslúžil ako valivé ložiská a dal celú túto masu do pohybu. Spúšťacím faktorom som bol v tomto prípade ja, nakoľko som dodatočne zaťažil svah. Aj keď bol len mierne strmý a dodatočné zaťaženie pomerne malé, očividne to na spustenie lavíny úplne stačilo.

Čo sa vlastne stalo?

Pri stromčekovaní hore svahom som pravdepodobne narazil na citlivé miesto, (malé množstvo snehu cca 30 cm na tvrdej kôre) z ktorého sa zaťaženie ľahko prenieslo až ku nebezpečnej vrstve hranato-zrnného snehu. V tejto kritickej vrstve sa prasklina šírila ďalej až napokon došlo k uvoľneniu doskovej lavíny. Vrstva hranato-zrnného snehu úplne skolabovala a vrstvy nad ňou si sadli na tvrdú kôru, po ktorej sa kĺzali dolu žľabom spolu so mnou.

Čo bolo (je) dobré:

Mal som lavínový batoh, ktorý sa mi podarilo aktivovať, ďalej prilbu a kompletnú lavínovú výbavu.

Ruky neboli v pútkach na paličkách.

Vedeli sme, že je zvýšené lavínové nebezpečenstvo ( 3.stupeň), a tak sme sa zámerne vyhýbali veľmi strmým svahom( > 35°)

Všetci sa môžeme sa z tejto nehody poučiť.

Na SLP máme asi najlepšie zdokumentovanú nehodu.

Čo bolo zlé:

Pri šliapaní hore z piliera som narazil na slabé miesto.

Nepodarilo sa mi zastaviť vtedy, keď sa lavína rozbiehala.

Reklamy